VYDAVATEĽSKÁ ČINNOST OBČIANSKEHO ZDRUŽENIA

 

Chlieb náš každodenný

     Modlíme sa každý deň a pritom si často ani neuvedomujeme čo táto veta v Otčenáši znamená, čo všetko sa za ňou skrýva v každej krajine, obci, alebo človeku. Mať denne na stole chlieb, sa nám všetkým zdá celkom bežné a prirodzené, čo v podstate aj také je, ale čo všetko sa muselo urobiť, kým sa ten náš každodenný chlebík na stôl dostal, to nás pravdaže ani nezaujíma, alebo len veľmi obecne. Dorobili ho poľnohospodári, predali obchodu a ten zasa nám a tým sa jeho púť skončila. Nás však dnes konkrétne zaujíma tá časť, ktorá sa bezprostredne dotýka roľníkov,  pretože v dôsledku moderných technológii v poľnohospodárstve v  zbere a v spracovaní obilia v súčasnosti, ani často nevieme kedy zber obilia začal a kedy skončil. Nanajvýš nám to pripomenú v masovokomunikačných prostriedkoch, alebo kombajn, ktorý nám hatí premávku na ceste. Pojem žatva a mlatka sa zo slovníka, dokonca i na našich dedinách už takmer vytratil a zostal už viac menej len v pamäti tých starších občanov, ktorí sa narodili v prvej polovici dvadsiateho storočia. Celkom inak to bolo ešte v nedávnej minulosti, na ktorú si ešte mnohí z tých ktorí žili na konci obdobia doznievania naturálneho hospodárstva, dodnes dobre pamätajú. Žatva a mlatba bola najväčším sviatkom každej roľníckej usadlosti, každého gazdu pretože práve v tom období videl najlepšie výsledky svojej celoročnej namáhavej a úmornej práce. Podľa výsledkov, ktoré dosiahol, vedel, že o rodinu, o deti, je pre najbližší rok postarané, že nik z rodiny nebude trpieť nedostatkom a hladom.

     Po prvej úspešnej monografii o Hubine a ešte úspešnejšej knižke Maľované v tridsiatych rokoch, ktorej prvé vydanie sa vzápätí po vyjdení rozobralo, zdalo sa mi celkom vhodné a pre mňa samého i osobitne zaujímavé, spracovať podrobnejšie, tú časť roka na našej dedine, v ktorej gazdovia žali výsledky svojej práce a zabezpečovali svoju rodinu na celý rok, ktorú považovali za svoj najväčší pracovný sviatok, žatvu a mlatbu. Chcel by som pripomenúť, že patrím k tým, ktorí boli očitými svedkami toho všetkého, čo za takou prípravou a prevedením žatvy a mlatby v období naturálneho hospodárstva, prebiehalo. Na vlastné oči som videl a z vlastných skúseností viem, koľko námahy a potu od každého člena roľníkovej rodiny vyžadovali tieto dve obdobia. Prežitie tých niekoľko letných mesiacov na našej dedine bolo iste jedným z najzaujímavejších a najkrajších zážitkov a sú to často práve tie, na ktoré si človek často spomenie a myslí. Aj obdobie zimných mesiacov, plných tajomného rozprávania pri vyšívaní, páraní peria a tkania, bolo samozrejme krásne, ale to bola predsa len celkom iná atmosféra, celkom iný pocit ako ten, keď išlo o chlieb pre rodinu. Žatva a mlatba sa týkala celej dediny, aj tých čo nemali pole a nežali, lebo aj tých život závisel na výsledkov roľníkovej práce a aj tí spravidla pomáhali pri prácach u bohatších gazdov.

   Nie je to rozsiahla publikácia, ale snažil som sa v nej opísať žatvu a mlatbu na našej dedine čo najvernejšie a najautentickejšie a najmä naj- pravdivejšie, tak aby sa pre budúce generácie zachovali správy hodno- verné. Knižka je doplnená množstvom fotografii, ale ešte viac vlastnými kresbami a maľbami, ktoré sme umiestnili všade tam, kde žiaľ chýbali vhodné fotografie.
autor

Hubinčania I.
Ako som hľadal fotografie

     Knižočka, ktorú zoberiete do rúk, môže byť pre niekoho len zošiť zo starými fotografiami, ale tých, ktorí sa tam stretnú zo svojimi predkami, ľuďmi z malej obce v doline pod Marhátom, môže ako čarovný koberec z rozprávky na chvíľu preniesť do časov dávno minulých. Čas nikto zastaviť nemôže, ani si ho nekúpi, ale fotografia nám ho predsa len dokáže zachovať, aj s ľuďmi, ako kedysi žili, smiali sa a nádejali na miestach kde dnes žijeme a nádejami sa my. Kto sa zahĺbi do tvári zachytených svetlom na strieborný podklad pred 60, či 90 rokmi, zacíti nielen vôňu starých časov, ale dokáže sa aj vžiť sa do pocitov ľudí na nich. Staré fotografie z tých dôb, na ktorých sú polia, lesy a domy Hubinčanov svedčia o chudobe a nedostatku v tejto strmej doline, ale tváre na týchto fotografiách hovoria, že tu žili radi a s nádejami. Preto táto obec nezanikla ani vtedy, keď ju štát posielal do zániku a mládež opúšťala. Boli to práve ľudia z týchto fotografií čo tak prirástli k poliam o voňavým lúkam, že vštepili svojím deťom lásku ešte aj k tým nehostinným Hubinským skalám. Na hroboch mnohých z nich už vybledli písmená a zhrdzaveli kríže, no ich tváre z momentu stisnutia spúšte fotoaparátu ostanú živé dovtedy, dokedy bude mať kto tieto fotografie uchovávať a prezerať si ich. Keď som ich, ako zberateľ a dokumentarista, dostal zabalené v starých novinách, či objavoval na pôjdoch v starých kufroch, mal som niekedy pocit, akoby som zachraňoval živých ľudí. Stačilo iba zotrieť prach dlhých desaťročí a oni ožili. Často priamo vykročili z večnej tmy a začali sami od seba rozprávať svoje príbehy. Príbehy radosti, obáv z budúcnosti, neistoty, vojen, lások, priateľstiev, odlúčenia i posledných chvíľ života. To všetko dokáže vyrozprávať tenká vrstvička jodidu strieborného na papieri, keď sa nad ňou človek skloní a zamyslí. Ostáva iba dúfať, že aj nad našimi fotografiami, dokonalejšími, plnofarebnými, prenesenými na displej počítača, či veľkoplošné televízne obrazovky, bude mať ráz niekto čas a dôvod sa takto zamýšľať a spomínať. Možno prispeje k tomu aj táto knižočka, lebo vzťah ku histórií a úctu svojím predkom nedostávame pri narodení, ale sa jej učíme po celý svoj život.
Jožo Radošinský z Hubiny
 

      Kto si prezrel  knižku Hubinčania I. sa možno čudoval tomu názvu, ale autor veril, že sa ešte objavia ďalšie staré fotografie. Že sa ich však objaví  toľko a takých vzácnych ale nepredpokladal. Prvá knižka starých fotografií zrejme presvedčila majiteľov týchto malých skvostných pamiatok, aby sa o ne podelili s inými ľuďmi. Preto necelý rok po prvej knižke prichádzajú Hubinčania II. Nie je to však len akýsi dodatok prvej knižky, ale aj svedectvo prebudeného záujmu o tú najskromnejšiu a pritom neobyčajne dôležitú časť histórie, o rodinné archívy. Rodinné fotografie sú zvláštnym druhom dedičstva na ktoré sa často zabúda. Čas a životné skúsenosti nás však  privádzajú k poznaniu, že je to dedičstvo cennejšie ako sme sa kedysi domnievali. Ak by sme sa tohto dedičstva zriekli, dávame budúcim generáciám dôvod aby sa oni  zriekli našej pamiatky. Kroniky obcí dosiaľ len zriedkavo zobrazovali kresby a  fotografie rodinného charakteru a preto ich svedectvo nedovoľuje mladším ľuďom urobiť si predstavu o živote a tvárach minulých generácií. Dnešné moderné fotoparáty a kamery nám síce dovoľujú zachytávať tváre i  udalosti v ľubovoľnom okamihu a rozsahu, ale nemôžu zachytiť tu zvláštnu a neopakovateľnú atmosféru dávno minulých dôb, ktorú ukrývajú  staré fotografie. Oni  nám však odovzdávajú aj nemý odkaz minulých generácií: „Nezabudnite, že sme tu žili a pracovali  len pre vás“. Fotografie z Hubiny, ktoré zbiera a  reštauruje Jozef Radošinský mladší už vyše dve  desaťročia  zaujali nielen tých obyvateľov Hubiny, ktorí na nich spoznali svojich príbuzných, ale pre svoju umeleckú a historickú hodnotu i mnohých obyvateľov Piešťan a odozvu mali aj v iných obciach Piešťanského okresu. Kto si prezrie Hubinčanov II. možno tu opäť  nájde tváre  a mená  jemu blízke,  každému čitateľovi to však umožní vrátiť sa  na chvíľu do starých časov, do ich vôni a pocitov. Z tvári ľudí na týchto fotografiách sa zračí vážnosť i otázka. Ako bude? Pre tých ľudí bol chlieb asi vzácnejší a cukor sladší ako dnes,  život ale  možno skutočnejší a  úprimnejší  ako ten dnešný plnofarebný, pretechnizovaný a uponáhľaný. Toto dedičstvo sa nedá kúpiť ani okamžite výhodne predať. Jeho cena však rastie každým rokom a je iba na každom z nás ako ho bude opatrovať a odovzdávať ďalej. Knižky historických fotografií Jozefa Radošínského sa tak stávajú  akousi „citovou kronikou“ obce  Hubina za čo patrí zostavovateľovi, ale aj všetkým, ktorí poskytli tieto fotografie, alebo sa na ich  vytvorení podieľali, uznanie a  vďaka.
Juraj  Staško
 

Mlyny na Striebornici
(krst knihy)
 

       6. júna 2009 bola pokrstená prvá kniha, ktorú vydalo OZ Marhát. „Mlyny na Striebornici“ – táto 24 stranová publikácia autora Jozefa Radošinského ml. vyšla v náklade 100 kusov. Autor v brožúrke predstavuje všetkých sedem mlynov, ktoré v minulých storočiach mleli obilie pre občanov Hubiny, Moravian, Ducového a ďalších obcí a boli poháňané vodou z potoka.

Úryvok z knižky.

Vodník v mlyne pod kaštielom.

      Kedysi dávno, keď pred moravianskym kaštieľom postavili mlyn sa v hlbokých zátokách potoka, vraj ukrýval vodník – hastrman. Žil utiahnuto, skryto pod koreňmi mohutných vŕb aj so svojou ženou a deťmi, kdesi tam hore pod jazerom. Z vody vyliezal málokedy. Vtedy sedával na koreňoch, ktoré trčali z vody pri jeho príbytku. Časom sa však osmelil a chodil stále bližšie k ľuďom. Občas ho vraj miestni videli, ale bolo to veľmi zriedka lebo vychádzal len za tmy a za mesačných nocí. Rád chodieval práve do mlyna pod kaštieľom, kde ho bolo najčastejšie vidieť. Za svitu mesiaca sa jeho tieň i pohyby jasne črtali vo vode pod drnom. Videli ho vraj mnohí Moravanci. Veľa krát sa ho aj pokúšali chytiť, ale nedarilo sa. Vodník im vždy unikol. Ako keby sa im vysmieval. Hovorilo sa, že sediac v mlynici iné nerobí, iba rozmýšľa ako ulapiť svoju ďalšiu obeť. Možno už chystá hrnček pre novú dušičku do svojho kráľovstva. Iní zas tvrdili, že tak vábi ľudí k  vode, ako kedysi vodne víly vábili mladých mužov k Váhu. Tak to trvalo veľmi dlho a strach iba rástol a rástol, až sa Moravanci dohodli, že toho hastrmana predsa len chytia. Rozhodnutie bolo vraj také pevné, že nakoniec vodníka predsa chytili a na mieste na smrť umlátili, až sa vraj rozlial na kolomaž. Takto dajako sa to tradovalo niekoľko storočí a mnohí boli ochotní aj prisahať, že tú kolomaž na vlastne oči videli. Prečo nie, veď kolomaž z vozov vtedy bolo možno nájsť kdekade. Iná verzie tohto príbehu o predstavivosti a mágií vodných tôni, je z okolia Piešťan. Podľa nej vodníci boli veľmi spoločenské stvorenia, ktoré radi chodili medzi ľudí, najmä po jarmokoch. Tam v dave však  nebolo jednoduché ich spoznať, pretože kvapkajúcu vodu z ľavého rukáva kabanice si len málokto všimol. Na suchu, ale boli úplne neškodní. No vraj možno práve na týchto jarmokoch, vo Vrbovom, Krakovanoch či v Piešťanoch si hľadali svoje budúce obete? Najmä keď už boli dosť nasiaknuté pálenkou, alebo nešťastne zamilované. Vtedy totiž ľudí nenapadá nič múdrejšie, ako ísť za vodníkom ku hlbokej vode, čo dokazuje že príbeh o vodníkoch je večný, hoci ich obľúbene vodné mlyny už dávno odniesol prúd času. Kto však vie, či sa dnes neskrývajú na priehradách a vo vodných elektrárňach a vo voľnom čase tam nevyrábajú elektrinu?

     Hubina sa môže pochváliť už ďalšou knižkou „Maľované v tridsiatych rokoch – Obrázky z dejín Hubiny“, ktorá je pokračovaním a rozšírením kapitoly „Rok na našej dedine“, ktorá vyšla v prvej úspešnej monografii o našej obci vydanej v roku 2003 pri príležitosti 650. výročia prvej zmienky o Hubine. Na hubinské hody, 3. júla 2009 v kultúrnom dome na milej slávnosti a besede s jej autorom PhDr. Jozefom Radošinským bola pokrstená vínom nášho spoluobčana Michala Strečanského.

    Táto publikácia podrobne zachytáva a opisuje tridsiate a štyridsiate roky 20. storočia, keď v našej dedine vrcholilo obdobie naturálneho hospodárstva so všetkým čo k tomu patrilo. Autor prístupnou beletristickou formou opisuje život, prácu a gazdovanie našich dedov a pradedov na políčkach, pasienkoch a lesoch, ktoré vypĺňajú hubinský chotár. Publikácia opisuje aj vtedajšiu architektúru príbytkov občanov, ich hospodárskych dvorov, ale aj humien so slamenými stodolami, interiér ich obydlí a spomínajú sa rodiny, ktoré v jednotlivých domoch obce bývali. Publikácia podrobne opisuje tradície, obyčaje a zvyky, vtedajšie miestne školstvo, divadelnú činnosť, hry, ktoré sa hrávali deti na pasienkoch pri pasení kráv a kôz a humnách a ktoré sa dnes už väčšinou nepoznajú. Je ilustrovaná viac ako 200 fotografiami z obdobia tridsiatych a štyridsiatych rokov ako z archívu autorov a zozbieraných od ochotných hubinských občanov za posledné tri roky.

    Knižku vydáva ako svoju druhú publikáciu Občianske združenie Marhát so sídlom v Hubine a s podporou obce Hubina. Na záver sa uskutočnila autogramiáda autora.

Súčasťou tejto hodovej akcie bolo i otvorenie výstavy hubinských neprofesionálnych umelcov Jána Benku, Zlatice Drličkovej, Jaroslavy Mihalikovej, Jozefa Radošinského a Zuzany Rehákovej. Výstavu otvoril PhDr. Vojtech Haring PhD. K výstave bol pripravený i vkusný katalóg.
 

Hubina 1353 – 2003

    Krst prvej monografie o obci Hubina ktorá vyšla pri príležitosti 650. výročia prvej písomnej zmienky o Hubine v roku 2003. Krst knihy sa uskutočnil v predstihu v novembri 2002.

     Slávnostné uvedenie publikácie sa uskutočnilo v posledný novembrový piatok v besede kultúrneho domu. Po krátkych príhovoroch, knižku pokrstila starostka obce Mgr. Oľga Macková hubinským vínom Michala Strečanského. Štvorica autorov: Jozef Radošinský (zostavovateľ), Róbert Bača, Jozef Radošinský ml. a Ladislav Vrteľ nám predstavujú Hubinu od najstarších čias. V knižke môžeme nájsť históriu do roku 1945, novodobú históriu i bezprostrednú súčasnosť. Obsahuje kapitily o školstve, ochotníckom divadle, kapitolu o prírode hubinského chotára, včelárstve, poľovníctve i hasičoch. Pomerne veľký priestor je venovaný zaujímavému pohľadu na život dediny v 20. a 30. rokoch 20. storočia. Časť je venované športu i osobnostiam obce. Túto publikáciu je možno zakúpiť na OÚ v Hubine.

Recenzia Hubinskej monografie.

    Jubilujúca obec Hubina, ktorej obyvatelia a roztratení rodáci si v roku 2003 pripomínajú 650. výročie prvej písomnej zmienky o jej existencii, dostala k výročiu vítaný dar. Autorský kolektív PhDr. Róbert Bača, PhDr. Jozef Radošinský (starší), Jozef Radošinský (mladší), PhDr. Ladislav Vrteľ napísal a Obecný úrad Hubina s ročným predstihom (2002) aj s príhovorom starostky Mgr. Oľgy Mackovej vydal vyše stostránkovú, peknú publikáciu HUBINA 1353 – 2003. Štvorica autorov sa podieľala o textovú časť, zostavenú do kapitol: Dejiny obce do roku 1945, Dejiny obce od roku 1945 do roku 2000, Erb obce, Školstvo a ochotnícke divadlo, Hasičský spolok, Rok na našej dedine, Prírodné pomery, Poľnohospodárstvo, Včelárstvo, Šport, Osobnosti obce. Fotodokumentáciu zabezpečili R. Bača , J Radošinský ml. a Balneologické múzeum, úlohou zostavovateľa sa ujal znalec miestnych pomerov, hubinský rodák J. Radošinský st., ktorý hlbokú lásku k rodisku vyjadril i pôvabnou básňou MOJA RODNÁ, ktorou sa po polstoročí mlčania opäť verejne ozval driemajúci poeta J. R. Hubinčan: „...Vždy si mi krásny môj kraj rodný/či keď slnko hreje/, či keď sneží. /Povieva vetrík, vetrík zvodný/, povieva vetrík svieži./...“.

    Osobné spomienky i svedectvá informátorov, poznatky nadobudnuté štúdiom archívneho či iného vierohodného materiálu pochádzajúceho z rôznych prameňov sa podarilo sceliť a zužitkovať v diele, z ktorého – hoci vari ako všetko ľudské ani ono nie je bez kazu – vanie na čitateľa svieži vetrík. Samozrejme, slepúch neprestane byť jaštericou i keď ho budeme považovať za hada a úhor sa sotva sám od seba zjaví vo Váhu, ale malé nepresnosti nemôžu umenšiť veľký a mnohostranne prínosný význam múdrej knižky, robenej s nadšením a láskou. Či už čitateľ bude knihu Hubine žičiť alebo závidieť, pre vnímavého čitateľa zostane obohacujúcim zážitkom. Pre Hubinčanov iste znamená omnoho viac. Táto kniha, povedané prispôsobeným veršom, vypožičaným z citovanej: „Zdraví sa s každým čo tam žije, aj s tým čo dávno v hrobe leží.“

Recenzia na publikáciu HUBINA 1353 – 2003, ľ.m.